Novoročné "Kade Tade"
Blížil sa Silvester a na istej sieti už visel oznam o „novoročnej vychádzke“ ktorú sme organizovali s Janom. Pozvaných bolo viac než dosť ľudí, a tak sme dúfali že prídu aspoň tí čo potvrdili účasť J
Prešiel Silvester, bol na môj obdiv slušný i keď pre niekoho krátky a slabý, no ja to beriem s pohľadu zviereniec, čiže super J
Padla desiata hodina a ja som neobvykle meškala i keď teraz len pár minút J. Prišla som na dohodnuté miesto pri výbehy a čo ma vôbec, ale vôbec neprekvapilo bolo že sme sa zišli až 2 kusy, hi hi no ako „SUPER“. Vyrazili sme smer Brúsne, vybrala som cestu cez les ako lepšiu alternatívu nech hecujúce lúky, no bol problém že som nerátala s ľadom na lesnej cestičke. Nevadí.
Po preklusaní určitých miest sme zvážili že ísť krokom bude aj lepšie, pre bezpečnosť a istotu ustáť nepríjemný povrch. Stalo sa. V lese sme narazili na stádo srniek, to nebol problém keďže kone sú na ne zvyknuté a tak sme ich neregistrovali až naraz... liepajúc sa po krku na cválajúcom šialenom koňovi rútiacim sa dole kopcom po lade mi nebolo všetko jedno... ešte že sme včas zastavili ináč by nás zostrelila bežiaca srna ktorá nás zbadala na poslednú chvíľu... prvý extrém bol za nami.
Vykročili sme v danom smere schádzajúc po lúke na poškuľujúcich koňoch cez potok smer „Kvasnicova chata“...
...dáko sme sa predreli cez pole, potok, pole, krovie, jarok a ocitli sme sa na ceste smer ? to sme nevedeli J
Po ceste sme sa bavili kade vlastne povedie naša novoročná jazda, ale prišlo mi to ako zbytočné prechádzať stále cez cestu a tak som navrhla aby sme ostali na tej strane na ktorej sme. Veľa krát sa totiž držím pravidla a to „nikdy neplánuj trasu kade budeš chcieť ísť, lebo to nikdy nevyjde a budú problémy“.
Jano uznal že vlastne aj tu môžu byť pekné cestičky a je fajn ísť bádať do neznáma.
Vyrazili sme po neznámej lesnej ceste, samozrejme po prekonaní jarku s vodou cez ktorí sa niekomu ísť proste nechcelo, ale nakoniec Fatima usúdila že keď to nezožralo Čilu tak ani ju J
Vzali sme to cvalom po cestičke a naraz sme sa ocitli pri sade a lúke po ktorej pobehali páni diviaci a dali jej kus zabrať L bol to zaberak ako pre kone tak aj pre nás... dosť sme sa okakali keďže sme mohli ísť po ceste s ktorej sme sa odpojili, nevadí... dorazili sme k pár domčekom s ktorých som bola unesená aké sú pekne zrekonštruované.
Rozmyšlali sme že prídeme vziať drevenú hojdačku ktorá bola super J
...po unesení hojdačkou sme sa dali do pochodu, kedy sme narazili konečne na dáku značku, tabulu s popisom kde sa vlastne nachádzame, bo to ani srnky netušili J od tadiaľ sme to dali šialeným kopcom cez malinčie, áno dobre čítate, no zvládli sme to bez ujmy na zdravý. Dostali sme sa na cestičku ktorú sme predtým stratili, no po pravde sme si ju hodne skrátili a tým pádom ušetrili čas.
Dorazili sme do ďalšej osady kde bol ľad a preto som ja radšej zosadala keďže svojho koňa poznám aký je šnatloš J videli sme auta aj to že sa dymilo s komínov aj dvere mali pootvárané no nikde nikohooooo, no ja už som sa skoro pocikalá. Prešli sme dokonca aj popri studničke, kus vyššie aj cez dvor kde sme sa skoro potentovali s mačky, ktorá tam strašila, kto to kedy videl aby tam mačka bola, to kde. Prešli sme po dvore kde sme dokonca narazili aj na ľudí, no náš zamrznutý mozoček nám oznámil že sme sa mohli opýtať kde sa vlastne nachádzame a kade je dobre ísť aby sme sa niekam dostali, no neskoro už sme boli takmer na horizonte. SAKRA J
Šli sme teda ďalej no narazili sme na silný nepríjemný mrazivý vietor, s ktorého som mala doslova strach pretože sme šli po horizonte kopca, po lúkach na ktorých boli aj stromky aj kriky, ale viete si predstaviť aký hluk, zima a hluk a zima tam boli... po pár metroch som začínala mať naložené v gackoch pretože som vedela čo príde J no zazvonil mobil, Petko kontroloval a istil sa či som OK a kde vlastne sme. Samozrejme že sme v poriadku boli, ale kde sme sa v tú chvíľu nachádzali nevedel ani jeden s nás, po položení teflónu sme vykročili no v ten moment sa stalo to čoho som sa dosť obávala a to že Čila si to dala s otočky cvalom dole kopcom, no našťastie len pár skokov a už sme stáli, no ostali sme kus vyoraný pretože Jano sa zbieral zo zeme J našťastie sa nikomu nič nestalo nasadol a šli sme ďalej.
Prechádzali sme neskutočnými lúkami v minulosti využívané ako pastviny pre kravy no ten mrazivý veter ktorý do nás bil mi znemožňoval užiť si určite krásny pohľad na Liešnu, Dúbravu ako aj maličký Trenčín.
Bola to neskutočne dlhá doba kým sme prešli tie lúky no našťastie sa na horizonte objavilo auto a 3 kusy panáčikov ako ľudia, no boli ešte strašne ďaleko a ja už som bola zúfalá...
Jano ma uisťoval že sme buď na Kykuli alebo sa valíme na Machnáč ktorí poznáme vďaka krížu, no mne to bolo už aj jedno len nech prestane fúkať a nech nájdeme ľudí ktorý nám povedia kde v prdelkoviciach sa práve nachádzame J
Dorazili sme na horizont krížu nebolo, vlastne nikde nič a nikto nebol L prichádzali sme k dákemu miestu, ktoré sme nevedeli identifikovať no keď sme prešli na druhú stranu tak sme narazili na tabuľku MACHNÁČ 771m nad morom.
Bola som šťastná že sme niekam dorazili no panáčikov nebolo. Kus ďalej sme objavili autá no prázdne. SAKRA
Šli sme teda ďalej, konečne sme našli aj turistické značky a tak sme to dali po červenej ktorá vedie do Trenčína J
Ideme domov !!! J
Hurááá...
Po čase sme narazili na ľudí, neverila som no nakoniec sa dáko premnožili a bolo ich viac než veľa, no všetci nás uisťovali že ideme správnym smerom. Tak aj bolo, akurát mi Jano dáko zabudol povedať že pôjdeme okolo Sokolieho kameňa, kde v tú dobu bolo veľmi veľa ľudí, detí, psíkov a neviem čoho všetkého. To by ani tak nevadilo resp. to nevadilo vôbec akurát zabudol podotknúť že cesta ide kúštik pri skale a s druhej strany zráz nie síce skalný, ale aj s toho som mala dosť. Zo slovami „ja už s tebou nikdy nikam nejdem“ sme prekonali uzučkú cestičku, Jano s úsmevom na tvári a zo slovami treba si veriť i keď to malo byť skôr „ver svojmu koňovi“ (no v ten deň to bolo dosť na krivkách J) pokračoval ďalej naproti turistom kráčajúcich hore.
Nasledujem ho...
Zabudla som podotknúť že aj napriek tomu že mrzlo, fúkal HO LO MRááááZ bolo aj blatíčko, ktorému sme dali zabrať hlavne zjazdu dole kopcom, kedy sme predvádzali úchvatné „slejding stopy“ J
Sme dole. KO NE ČNÉÉÉ ...
Prešli sme kus po lese, ja už na pešo, trochu som musela kolená rozhýbať a dorazili sme ku chate ktorá je nad chocholanským kolbiskom.
Už som vedela kde sme J
Nasledovala zľadovatela cesta hore kopcom no už smer domov. Kus sme prešli na pešo no netrvalo dlho ľad zmizol alebo mäkol a dalo sa na ňom pekne chodiť aj na konskom chrbte J
Pomaly, ale isto sme sa blížili nad Drietomu a tým pádom domov. Netrvalo dlho a už sme prechádzali okolo lavičky.
15minút a sme doma, teda aspoň ja J muhahaha
Dorazila som pred maštaľ kde nás privítal Macík hlasným erdžaním a Kandík tak po svojom J
Konečne doma.
Vyšpárať kopýtka, dať seno, vodu, doprať sedlo do sedlovne a konečne ZáCHOD.
Prikladám, alebo posnažím sa priložiť dáke foto a hádam aj počet KM koľko sme v ten deň prešli.
Náhledy fotografií ze složky Novoročné "Kade Tade"